Príbeh: Kukulienka

V auguste v roku 2011 som bývala ešte s mojou mamou a našim "zverincom" v spoločnom byte. (náš stály zverinec tvoria už nejakých tých pár rokov dve mačky, jeden pes a jedna korela)

Jednu augustovú nedeľu ráno, sa moja mama sa vybrala, keď ešte nebolo veľmi teplo, na prechádzku s našou fenkou Bublinkou. V duchu som mame ďakovala, že išla sama na prechádzku a nechala ma cez víkend pospať si.

Pri návrate z prechádzky mi mama hneď od dverí kričala, poď mi pomôcť s Bublinkou, ospalá som lenivo vstala z postele a išla k dverám. Okrem našej Bublinky na vodítku, držala moja mama na rukách malé bielo-tigrované, ufúľané, ale pradúce mačiatko, ktorému som sa ja samozrejme veľmi potešila.

Mali sme však už dve vlastné dospelé mačky, ale vedeli sme, že na ulici mačiatko nechať nemôžeme a do útulku SZ na Poliankach ho tiež určite nedáme. Tak sme mačiatko trošku nakŕmili, očistili a bežali hneď na veterinu, ktorá naštastie fungovala aj v nedeľu ráno. Môj známy veterinár, ktorý nám mačiatko prehliadal, sa len zasmial, že či mám "zase" nový prírastok. (táto mačička nebola totiž naša prvá, ani posledná zachránená, ale o tom až v inom príbehu…) Každopádne mačička bola zdravá, mala iba pár kliešťov a nejaké tie červíky v brušku, ako mimochodom všetky mačičky z ulice. Mačiatko sme dali zaočkovať a odčerviť.

Zvláštne na tomto mačiatku bolo to, že bolo veľmi prítulné a vôbec sa nebálo ľudí. V našom okolí žilo vtedy mnoho mačiek, a mali aj malé mačiatka, ale všetky boli plaché.

Ešte než mama toto malé stvorenie doniesla k nám domov, videla ho sa hrať s nejakým malým dievčatkom pri aute. Mama si pomyslela, že mačiatko asi patrí dievčatku, ale to zrazu nastúpilo do auta a mačiatko tam zostalo samé na parkovisku. Mačiatko však nepatrilo tomu dievčatku a evidentne sa už nejú dobu samé túlalo po uliciach, lebo bolo špinavé, malo pár kliešťov, asi skončilo na ulici ako nevhodný prázdninový darček získaný niekde na dedine.

Ako zrazu osamelo sa strašne rozplakalo, nato uvidelo opodiaľ moju mamu ako ho pozoruje aj s malým psíkom - našou Bublinkou a rozbehlo sa smerom k nim, vôbec sa ich nebálo. Moja mama si ho zobrala na ruky, mačiatko začalo priasť a vôbec neprotestovalo že si ho niekto berie asi domov.

Ako sme sa už vracali späť autom domov od veterinára, mačiatko, ktoré držala moja mama na rukách, jej zrazu prišlo k tvári, pozrelo mame s vďačnosťou do očí tými veľkými mačiatkovskými kukadlami a dalo jej veľkú pusu na tvár. Spokojne si ľahlo mame v aute do lona. Tak dostalo mačiatko od nás meno Kukulienka - v skratke Kuki.

Kuki sme si teda odviezli domov a povedali sme si, že si ju necháme, kým jej nenájdeme nový milujúci domov. Mačičku sme mali doma viac ako 2 mesiace a takmer nikto na naše inzeráty nereagoval, iba sem tam sa niekto ozval, a síce sa aj u nás osobne ukázal, ale nikto nám nepripadal vhodný ako budúci majiteľ malej Kuki. Už sme aj boli zmierené s tým, že keď sa nikto vhodný nenájde, malú Kukulienku si necháme, veď sme ju milovali a aj so zvieratkami u nás doma si rozumela.

Deň za dňom sme sa s mamou utvrdzovali v tom, že či máme doma 4 zvieratká, alebo 5, je to jedno. Popri tom sme si uvedomovali, že malé mačiatka sa adoptujú ľahšie. Z malinej Kukulienky za tie dva mesiace ktoré strávila u nás bolo už také odrasteneješie mačiatko, ktoré bolo síce super prítuľné a milé, ale bolo skrátka väčšie.

V októbri počas jedného víkednu sa mi na môj inzerát ozvala rodina bývajúca v Malackách, ktorá práve prišla o mačičku pri nehode. Povedali mi, že sa idú ešte pozrieť na jedno mačiatko, a keď ho nezoberú, tak potom by si prišli pozrieť aj "našu" Kukulienku.

V telefóne sa mi veľmi pozdávali. Intuitívne, hneď ako som s nimi ukončila hovor, som začala hladať v mojom telefóne fotky Kuki a poslala som im obratom do SMS tú, ktorú som považovala za najkrajšiu. Na to mi zazvonil telefón a rodinka si po zhliadnutí tejto fotky si povedala, že najprv pôjde pozrieť Kuki a až potom tú inú mačičku, tuším do Pezinka, veď mňa mali aj tak po ceste bližšie.

Asi do hodinky boli u mňa. Kukulienku som im dala do rúk a tým bolo všetko spečatené, Kuki našla nový milujúci domov v rodinnnom dome so psíkom a s paničkou, ktorá pracovala z domu. Proste nič lepšie som si pre ňu ani nemohla priať. Tomuto sa hovorí osud, inak sa to podľa mňa nazvať nedá…

Katka