Život s hendikepovaným zvieraťom, alebo Čo ma kocúr Žiži naučil

Slovíčko hendikep v ľuďoch vyvoláva zmiešané pocity. V tom našom, ľudskom, svete ide o isté obmedzenie. S hendikepom sa väčšina ľudí ťažšie zamestná, prípadne nezamestná vôbec, sú rôznymi spôsobmi takmer vylúčení zo spoločnosti, môžu mať problém so živobytím.

U zvierat, tých doma chovaných, je to trošku inak.

Oni nemusia chodiť do práce ani platiť účty, gaučový tiger nemusí riešiť otázku lovenia potravy. Na to má svojho ochrancu, človeka.

Ľudia sa boja neznámeho a väčších zmien. Mnohí svoje zviera opustia alebo ho „milosrdne“ utratia, ak sa mu stane úraz vedúci k nejakému doživotnému poškodeniu niektorej časti tela. Treba sa ale na vec pozrieť z pohľadu zvieraťa.

Kocúrik Žiži III. k nám prišiel takmer pred rokom. Tyran ho násilne pripravil o oči. Žiži nebol prvý ani posledný prípad ľudskej beštiality, ale o tom zase inokedy.

Zhodou náhod sa mačiatko veľké akurát do dlane dostalo práve ku mne. Môj prvý mačací „invalid“. Prvé dni boli o spánku a jedle. Žiži bol po operácii, kde mu odstránili zbytky očí, bol podvýživený a všetko pre neho bolo nové. Okamžite ho adoptovala sučka Ili a stala sa z nich nerozlučná dvojica. Úprimne, tiež som sa bála. Nevedela som, čo mám čakať. Ako si nahradí tak dôležitý zmysel akým zrak je? Ako mu mám jeho život uľahčiť?

Dni plynuly a tiger Žiži začal vystrkovať rožky :) A ja som rýchlo pochopila, že doma nemám žiadne úbožiatko, ale mača, ktorému nič nechýba. Ak zviera stratí niektorý zo zmyslov, vylepší si tie ostatné. Podobne ako slepý človek má lepší hmat. Žiži po pár dňoch lietal po izbe ako tajfún a len veľmi výnimočne, najčastejšie v zápale hry, do niečoho narazil. Dokázal vyskočiť na stôl aj sa vyškriabať na škrabadlo. Neomylne našiel svoju misku aj Ilinkin peliešok., či moju posteľ. Provokoval ostatných, aby sa s ním hrali. Lovil moje nohy a nedal pokoj žiadnemu kusu nábytku. Krásne počúval na svoje meno a okamžite si prišiel pre pohladenie. Občas som na jeho hendikep celkom zabudla a vytiahla som na spoločnú hru laserové ukazovátko :) Kto Žižiho videl v akcii, nechcel uveriť. Jemu nič nechýbalo, bol to šťastný kocúrik.

Píšem v minulom čase, pretože Žiži nás v apríli 2012 opustil. Prehral svoj boj s infekčnou peritonitídou. Svoj krátky život ale prežil naplno. Mnohí na začiatku kričali, že ho nemám trápiť. Že si zaslúži dôstojnú smrť.

Ja si myslím, že si zaslúžil dôstojný život.
 
Žiži ma naučil, že zvieratá sa s hendikepom vyrovnávajú ďaleko ľahšie ako my ľudia. Zvyknú si a po čase im už nič nechýba. Bežne sa v našom združení stretávame s mačkami s rôznymi problémami – slepota, hluchota, amputovaná končatina... Každá z nich má šancu na skvelý život. Chce to len toho správneho človeka.

Ste ten správny človek? Nebojte sa adoptovať hendikepované zviera. Môžete len získať!

Jana, OZ Mačky